Kúpanie, prebaľovanie, plakanie

Po mojom prezretí, že v prvom mesiaci z nej asi génius ešte nie je, sme si spravili aspoň fotku k prvému mesiacu.

Ako som už spomínal, manželka po pôrode dostala migrénu a prvé mesiace po pôrode si ani moc nepamätá. Bývali sme u svokrovcov, takže o malú sme sa stíhali postarať a popritom sme budili maminku na kŕmenie. Vraj po pôrode sa to ženám stáva a migrény prestanú a bude dobre. Čakáme teda.  

Prvé kúpanie (nie, že by sme ju kúpali až v druhom mesiaci prvý krát :D ) prebiehalo skvelo. Malá sa dotkla vody, spustila taký plač, alebo skôr mňaukanie, škrekot, nazvať sa to dá všelijako, že som čakal či na nás susedia nezavolajú sociálku. A ja chudák chlapec v strese, že čo robím zle, veď nikdy predtým som dieťa nekúpal. Ale povedali mi, že všetko robím tak ako mám, len asi ju kúpanie až tak nebaví.. čo si budeme klamať ani mňa nie. Kúpili sme takú tú vaničku s výstužou že ju tam položíme bude sa čvachtať, bude jej dobre. Prvé mesiace to vyzeralo skôr tak, že je ten maskot z pesničky Fúľa bakaná, ako niekto, kto by sa mal rád kúpať.

Ďalší môj problém, a že naozaj veľký bol ten, že som jeden z tých otcov, ktorý nie úplne zvláda prebaľovanie. Nezvládam ho vôbec a doteraz.  Ešte stále si pamätám prvé prebaľovanie , (aj video mi manželka zaobstarala, ďakujem.) kedy manželka na mňa kričí, nech si to idem „vyskúšať“  (s cikou problém nie je, to som zvládal).

Ale malá je chvalabohu skvelá a rozhodla sa, že ona kakávať nebude. A nekakala 2 dni, 3 dni, 4 dni, hovorím si a šak super, je skvelá nekaká, je šikovná.

Po týždni ale sme už zavolali doktorke, ktorá sa spýtala či manželka dojčí, dojčí, a tak že ok to ešte nevadí u dojčených detí to je iné, kakajú hocijako, nepravidelne pravidelne ako sa rozhodnú.

Ale prešli dva týždne a malá stále nič. Manželka migréna, tak, že idem volať, že čo máme robiť. Zavolal som, že sa máme prísť ukázať... keďže to máme k doktorke asi 5 minút pomalým tempom s kočíkom, vybral som sa teda tam. Skontrolovali malú, postláčali bruško, ona sa im zasmiala. Doktorka hovorí, že vyzerá byť spokojná, vravím jasné nič jej nechýba, papať jej chutí všetko super. A pani doktorka vraví, skúsme rektálnu paličku. A ja som začal šípiť problém! Pamätám si, keď to spravili krstňaťu s teplomerom, čo nastalo, výbuch sopky v priamom prenose. Lenže čo teraz, neni tu ani manželka, ani babky, ani tety. BUDEM TO MUSET ZVLÁDNUŤ SÁM! Dajme tomu, že som to zvládol, prebalil som, ponadával som si, nie preto, že som to musel spraviť, ale že som také tela a nezvládam to. Ale tak čo už každý sme nejaký.

Malá sa v polovičke druhého mesiaca začala podľa mňa HRAŤ NA PODLOŽKE, a teda bude predsa len génius, asi, možno, určite, to boli náhodné pohyby rukami ale ja som to počítal! Minimálne som ju tam každý deň dával a čakal, či ozaj sa prejaví jej genialita. :D

V druhom mesiaci som si už aj začal uvedomovať, že prečo ľudia majú deti, čo bol celkom pokrok, už som len čakal na to, kedy sa prestanem o malú báť.        Tak som si spravil prieskum po rodine a zistil som, že vraj to neprestane nikdy a vždy budem mať „strach“. Takže super zase som sa potešil :D

Keďže, ako som vravel bola korona (čo nie je prekvapivé keďže je ešte stále, ale vtedy sme to nevedeli :D ), tak keď „všetko“ otvorili a povolili, tak sme sa rozhodli ju pokrstiť. Vybavili sme pána farára, toho istého, čo bol na našej svadbe a tak sa nám to celé pekne uzatvorilo v druhom mesiaci. A mohli sme sa z malinkej tešiť ďalej.