Asi ozaj nie je génius

Pokračujeme tam, kde sme v predchádzajúcom článku skončili. Takže, čakám doma na telefonát od manželky, to už ma ani to PSko nebavilo. Až konečne zvoní mobil, volá mi, vraj je malá nejaká tmavá (asi tie rumunské korene), ale inak všetko super, len dostala migrénu. A tak jej vravím, veď si v nemocnici, tam budú vedieť, čo s tebou a za chvíľku ste doma. A my sme išli „zapíjať“.  

Po 5 dňoch (nie žeby som toľko zapíjal) som si išiel pre ženy. Malinká dostala žltačku a tak sa im ten pobyt o jeden deň predĺžil. Ale ako som si to ja vysvetlil, ju „osvecovali“ až jej hodnoty začali klesať a mohli ísť domov. Tak som sa vybral po ne. Hneď ráno mi manželka volá: „Hurá, ideme domov!“. Tak sadám do auta, berem vajíčko, že idem po ne, to som nevedel, že papiere budú vypisovať 5 hodín, ale tak bola nedeľa a aspoň ju mamina mohla vyčačkať do novej súpravičky do pôrodnice. Čakal som pred nemocnicou, potom zase kontroly jak na hraniciach s Kóreou, ale podarilo sa, vpustili ma dnu a niesol som si baby domov. Samozrejme pred príchodom som nachystal postieľku. Všetko ako má byť, kompletná výbavička. Ešte aj fotku na instagram som si pridal. Hoci nie som úplne správny influencer ale dal som si tam hashtag „gamechanger“. Vtedy som ale ešte netušil, kde je pravda. :D

V tom čase sme bývali u svokrovcov, a teda hneď ako sme prišli ju starí rodičia videli a hneď nato prišla na „kontrolu“ po kom je aj druhá babka. A ja si pamätám ako som nevedel ani 5 minút sedieť vedľa bez toho aby som ju nešiel skontrolovať, veď čo ak sa jej niečo stane, veď je malá. 

Prvý večer. Manželka, že ide spať skôr, malú sme uložili pri nás do postieľky a tak si tam sedím pozerám na malú a čakám kedy príde ten pocit nekonečnej lásky... a nič. Jediné čo prišlo boli pocity a myšlienky v takomto štýle: dýcha ? prečo si toto ľudia ,dýcha?, vlastne robia?, prečo majú deti?, dýcha? To sa teraz budem celý život báť? Dýcha? Dýchala. Ale jasné mali sme monitor dychu. Ale kto by mu veril veď je to len prístroj.

Na druhý deň sme hneď išli pani doktorke, ktorá nás pochválila, povedala že malá je v poriadku, všetko vyzerá byť fajn a vidíme sa o mesiac. Opýtala sa či ju mamička kojí alebo dávame umelé mlieko, kojíme. To je super len vydržte.  A spokojne s tým že mám šikovnú ženu aj dcéru sme sa vybrali domov. Ešte sme sa zastavili kúpiť Matyšáka (hroznovú šťavu), vineu ale červenú, lebo to pomáha pri kojení, vraj, či áno neviem, ale tak nám to je jedno. Manželka kojila, malá papala, tak načo sa budem pýtať či to funguje. :D

Náš prvý výlet, ak nerátame výlet k pani doktorke, bol po 10 dňoch k prababke na dedinu, že sa poprechádzame, bude to paráda. Takže sme vyrazili. Zabudli dudlík. Vrátili sme sa, zobrali cumlík a skúsili to znova. Podarilo sa, došli sme. Malá zjavne cestovanie neznáša lebo celú cestu preplakala, ešte že to je len kúsok. A otestovali sme hneď aj náš nový kočík. 

Dva dni nato som zistil, že tá mala je asi génius. Dostala svoju prvú knižku, nie že by to bola nejaká jadrová fyzika, ale pozerala na ňu ako keby to „čítala“. Tak si vravím jasné ona je mega vnímavá, hneď objednávam aj detskú podložku s hrazdičkou. Tak som pregooglil internet a vybral hrazdičku.  Tá prišla až koncom mesiaca (dostala to ako darček k dožitému mesiacu, netreba ju rozmaznávať hneď od malička :D ). Já nadšený, všetci ostatní mi hovoria, že ona to vnímať nebude.. ááále bude a tu prišlo prezretie, že asi ozaj nie je génius, ZATIAĽ!