Narodenie krpca

Skôr ako sa dostanem k tomu, aký som skvelý a bezchybný otec a taktiež aj manžel, mal by som nás  predstaviť. Samozrejme v skratke. S manželkou sme sa spoznali v 15, vtedy si myslela, že mám radšej chlapcov, v 18 sme spolu začali chodiť, áno 3 roky jej trvalo pochopiť, že to tak nie je, ale ako vraví „ veď si nosil náušnice“. Poskočíme ďalej do septembra 2019, kde deň po mojich 25 narodeninách sme mali svadbu, no a v apríli 2020, začalo to prečo ste klikli na tento blog, narodilo sa nám Koroniatko.

Tak ale poďme pekne po poriadku.
Zásnuby boli rok pred svadbou, ako to už býva zvykom. A potom sme sa začali „baviť“, nie že by sme dovtedy 5 rokov na seba mlčali, že čo chceme od života, cestovať, zarábať peniaze, pozerať z okna aké je počasie, alebo mať rodinu. Aj keď sme sa obidvaja o tom už pár krát bavili, tak povedať nahlas, že chceme mať rodinu a bábo bolo už seriózne rozhodnutie, to sem ešte netušil ako veľmi. Ja  už v tých 15tich, keď si manželka myslela, že hľadám partnera, som vedel, že ak budem mať priateľku, manželku, chcem mať rodinu čím skôr, nechcel som čakať na to kým vybudujem kariéru, zarobím alebo niečo podobné.

A tak padlo rozhodnutie, že veď vyskúšame okolo svadby či sa podarí (poradím Vám, už počkajte po svadbe, aby manželka Vám nenadávala, že si nemohla ani pripiť :D ), ako už iste chápete, patríme medzi tých šťastných, ktorí nemuseli riešiť to ako otehotnieť. V tomto období ako budúci rodič som si ani len neuvedomoval, čo to znamená byť otec. Ešte je celkom dôležité podotknúť, že robím „celý život“ z home office, a teda som bol pri malej každý deň,  aspoň ušami a očami. 

Prvý krát, kedy som si začal uvedomovať, že naozaj budeme mať dieťa bolo na 3D sone, keď som prvý krát počul biť srdiečko, videl som „ako vyzerá“ a zistili sme, že čakáme dievčatko. Do vtedy sme si mysleli, že určite budeme mať chlapca, preto sme mali aj vybraných X chlapčenských mien, no dievčenské len jedno. A aj to, keď manželka prvý krát povedala, hovorím si pre kravu dobré, potom mi nenápadne vynadala, že to je meno jej babky -_-. Ale tak pohode, stalo sa. Trochu predbehnem do budúcna, áno dali sme malej meno „dobré pre kravu“.

Ďalší bod, pri ktorom som si začal uvedomovať, že čakáme dieťa bolo keď sme boli vyberať kočík, o čom je tiež samostatný článok, kde Vám „radím“ s výberom. No a keď už bol kočík, manželka začala nakupovať oblečenie, to keď som prvý krát videl u nás na posteli, vravím si, že či sa tu jednorožec vyvracal, všetko ružovo žlto ružové a celé také dúhové, nie že by som s tým mal problém.

Prišiel apríl, termín bol 22.  takže mi už 2 mesiace zbalené všetko, čo si treba zobrať so sebou do pôrodnice, dokonca sme to prebaľovali lebo niečo treba pri pôrode, niečo na izbu, niečo neviem kam...

Dvadsiaty-druhý apríl prešiel a nič..  Covid „zavrel“ nemocnice a gynekológ vraví, keď sa nič neudeje 28. nastupujete ku nám na oddelenie, že ak stále nič budú to riešiť, tak som manželku odviezol do Nitrianskej nemocnice, kontroly tam vtedy boli ako na hraniciach do Severnej Kórei, vyložil som ju (dovolili mi jej tašku priniesť aspoň pri dve). A odišiel domov čakať, čo sa bude diať.

Na druhý deň ráno mi o 3-tej zvoní telefón a žena vraví „ idem pomaly rodiť ale ty kľudne spi ďalej“... „jasné, ahoj“. Potom som pochopil, čo vravela a neuveríte nespal som. Keďže som nemohol ísť do nemocnice, tak som čakal doma a volal na pôrodnicu, že ako to vyzerá, povedali čakajte, tak som čakal. Potom som volal zase, povedali zavolajte za pol hodinu, mali by ste byť otcom. Tak dlhú chvíľu som nezažil ani keď už viete, že autom narazíte ale ešte ste nenarazili. Po pol hodine volám, a týmto by som strašne rád pozdravil pani sestričku, ktorá mi na moju otázku či je malá na svete a či sú v poriadku aj malá aj manželka odpovedala len „malá je v poriadku a viac Vám povedať nemôžem, manželka Vám bude volať."